Dala by som si jablko. :]

4. dubna 2010 v 21:22 |  Diary.
"Je chladno. Ale už nie tak, ako cez zimu. Obloha je úplne jasná, mieša odtiene farieb západu slnka. Pozriem sa na horizont a zovrie mi srdce. Potom ma ovanú studené jazyky ešte stále zimného vetra a ja sa zahniezdim hlbšie do sena. Roztvorím náruč a hrniem k sebe steblá aby som sa trochu zahriala. Potom sa zahľadím na stádo. Malé huculky spokojne stoja nad kôpkami sena a pomaly sa kŕmia. Očami hľadám bledú drobnú kobylku ktorá mi tak prirástla k srdcu. Stojí blízko. Nezadržateľne sa usmejem a zašepkám "Dáška" a huculka ihneď zdvihne hlavu a nastraží uši. Pohľadom znova prejdem po koňoch a narazím na ďalšiu kobylu. Vyššiu, chudšiu ako ostatné. Takmer som ju nespoznala. Tak teda, konečne sa vrátila. Iná, ale bola tu. Tá kvôli ktorej som sa už toľko naplakala. Vzdychnem si, sklopím oči a pomaly sa uložím do sena. Pozriem na oblohu a rozmýšľam. Spomínam na minulosť a snívam o budúcnosti. Po líci sa mi nečakane skotúľa slza a ja zahambene skonštatujem, že je už príliš zima a mala by som sa ísť schovať. Ešte rýchlo zbehnem k Dáške a nemotorne jej vtesnám bozk na hrivu. Momentálne jej patrí celé moje srdce."

Asi toľko k veľkonočnej Sihle :)

Prišla som domov ale je mi dosť na kkt, ale viete jak to býva. "Možná jen se mi to zdá, a po těžký noci přijde, přijde hezký ráno..."
V najbližšom čase sa chystám za Tarou. Makať. Makať, makať. Tá kobyla je možno veľmi zložitá ale je to učiteľ, ktorému raz budem veľmi ďakovať.

Po 15tom sa chystáme na skokové sústredenie do Maďarska zo SHK. Stále sa treba učiť. Stále. Myslím že ak sa budeme snažiť, dosiahneme veľa. Verím jej. Verím že máme na veľa. Spolu :)

Mimo koní. Mám teraz komplikovaný milostný život , ale keďže na škole momentálne nezáleží mám dosť času venovať sa debilinám a koňom, aj keď nieje toľko príležitostí, koľko si prajeme. Momentálne potrebujem niekam vyraziť, som slobodná tak prečo nie? Tancovať do rána a potom dva dni preležať v posteli. Flirtovať, trochu sa opiť. Trochu sa odviazať. Mňam, mňam. Chlapci traste sa! :D

Nadpisy neriešim.

Ináč, zavisláčim na GG, takže momentálne som virtuálne v New Yorku, zamilovaná do Chucka, uchvátená Blair. Neviem kto ich tam oblieka, ale vzdychám každých päť minút. ALE zlepšila som si angličtinu, takže nabudúce už budem lepšie spííkovať keď budem behať po tých oxfordských nákupných centrách.

*LOVEEYEEEES*

Ešte jedna novinka, že pravdepodobne prechádzam z čiernej na čokoládu. (akože vlasy)

Btw, bavilo by vás keby som sem popridávala nejaké fotošoty modelkovské a také že pekné ženy čo sa obliekajú tak že by ich trebalo minimálne vysvätiť ? Akože to je jedno, pridám ich aj tak. [môj vkus je teraz značne ovplyvnený gossip-om tak sa nečudujte :D]

Dobre, idem si po jablko, a pozerať Gossip :)

Ešte tuto povinne.
Býé.
 

8.3. Opäť spomienka.

8. března 2010 v 15:38 |  Diary.
Rok od úmrtia jednej zo sihlianskych kobýl. Leinej kobyli.
Vtedy sme si ešte písali, vtedy som ešte komentovala ich spoločné fotky, keď sa hnali cvalom na ohlávke na prekážku. Boli ako jedno telo, jedna bytosť. Z tých obrázkov sršala toľká láska, z Leiných článkov, z videí sa tlačili slzy do očí ako v nich dokázala vyjadriť koľko pre ňu tá kobyla znamenala. Vždy som ich tak strašne obdivovala. Milovali sa.
"Verím že toto leto sa to podarí :) Prídem, musím vás spolu vidieť. Ste úžasné."
A potom som prišla. Ibaže Syndy tam už nebola. Patril jej kúsok pôdy pod lesom, chladný, nemý kus zeme poznačený starými, dávno vyhasnutými sviečkami. Na to miesto pri pohľade drásalo srdce. Dvojica ktorá pre mňa symbolizovala Sihlu sa stratila. Nie, už tam nebola ani Lea. Časť tej bytosti ktorú som tak obdivovala ležala bez života neďaleko odo mňa, a Lea ticho trpela vo svojom svete.
Túto jeseň sa mi ju podarilo stretnúť. Prvý krát. Na večeri sihlianskeho klubu, sedela vedla mňa sklúčená, v slzách, a ja som pri tej bolesti ktorá z nej vyžarovala, stŕpla. Ani raz sme sa nerozprávali. Ani raz sme sa neprehnali na koňoch po sihlianskych lúkach, čo sme si tak dlho sľubovali. Všetko sa tak strašne zmenilo. Od Syndynej smrti sme sa nekontaktovali. Všetko upadlo do zabudnutia. Lea a Syndy už neboli. Bola Sihla s kúskami stôp ktoré tam zanechali, nová, iná ako v mojich snoch. Bola chladnejšia. A napriek tomu tak magicky nádherná. Občas mi tam ten ich spoločný duch chýba. Navždy tam budú patriť. To ich čaro. :)

Syndy R.I.P., 8.3.2009 - 7:30am


6th February 2008...

6. února 2010 v 0:04 |  Diary.
...He then went to look for her and found her lying outside the arena, she was already gone.

Jessica Forsyth.
Dnes sú to presne dva roky.


 


Na kolejích stála za uchem květ ,vlasy trávou zavázaný . S kytarou na zádech strun už jen pět Hezký voči uplakaný :)

4. února 2010 v 16:46 |  Diary.
" Život a smrť. Dve tak strašne ťažko opísateľné veci. Smrť. Tak obávaná, tak desivá, tak blízka každému jednému jedincovi na tejto planéte. A pritom tak neuveriteľne bežná. Nutná. Istá. Tak strašne obyčajná ako spánok v noci. Smrť, ktorá v okamihu zmaže celú vašu osobu, celých Vás, vaše myšlienky, vaše emócie, nech sú akékoľvek krásne a múdre, akokoľvek hodnotné a cenné pre ľudí. Nech ste ktokoľvek, nech ste akokoľvek vážená osobnosť, nech si ťažko vybudujete šťastie, máte tristo titulov pred a za menom, skončíte presne tak isto ako ten najväčší outsider. Tomu, na ktorého ukazujete prstom, vysmievate sa a považujete sa bezcenného. Presne tak isto. Väčšinou v zabudnutí, ako miliardy, ako miliardy miliárd životov pred vami. Aj preto si myslím, že nejde o to, akým veľkým sa počas toho vášho krátkeho života stanete...Ani kým.
Najdôležitejšie je to, čo cítite.
"
úryvok z práce Aká tenká je hranica medzi životom a smrťou?

Hej,hej, mauzy stále žije. Poctivo sa učí na monitor, chodí na doučká. Koňa vidí raz za dva týždne. A snaží sa naučiť snowboardovať. Má staro-nový vzťah po dosť brutálnom rozchode. Potrebuje slnko, teplo. Túži po jari, namiesto toho má pol metra sňahu :/

Žúruje, veľa číta, veľa konzumuje. Užíva si :)

Stále chce jar a teplo, ááh :/

6teho si spomeňte, veď ja sa ešte ozvem, že kvoli čomu. :]

Ľúbim vás (aj keď sa neozývam a serem na blog)

vidíme sa v dubnici, verím že už čoskoro. [ale neprezrádzam radšej, lebo to nevyjde]

:*

Máš, čo si chcela. konečne máš, čo si zaslúžiš..

21. ledna 2010 v 15:46 |  Diary.
"...mlčky tam sedela. Bolestne prázdne oči upierala kamsi do neznáma. Zničená, unavená, psychicky aj fyzicky. Sklamaná. Odkopnutá životom a osobami ktoré milovala nadovšetko. Tie, ktoré milovala najviac na svete, jediní ktorým verila. Jediní, pre ktorých žila. Plyšový macko ktorého si tuho tískala k hrudi, bol už celý premočený od sĺz. Ale neplakala. Už nie. Len tam tak sedela. Prázdne obaly od liekov boli rozhádzané všade naokolo. Keď som tam nad ňou stála, chcelo sa mi kričať. Kričať, prečo je svet taký kurva krutý. Prečo vám ľudia odkážu tak veľmi ublížiť. Pozrela som na ňu. 'Vstaň ty chudera! Postav sa, pozri ako ťa vysmiali! Ako ťa zničili! Nemôžeš to nechať tak! '... Nič. Ani sa neobzrela. Ani nežmurkla. Ktovie o čom rozmýšľala, vedela, že už nemá nádej. Už nedúfala, neverila. Už nemala silu bojovať. Chcela som sa k nej rozbehnúť, pomôcť jej, no nemohla som sa ani pohnúť. Stála som tam, paralyzovaná a sledovala realitu ako z nej pomaly ťahá život. Stála som tam nad svojím zohaveným vnútrom a počula ako sa tichučko pýta 'Pomôžeš mi?' Ibaže ja som nemohla. Nedokázala som si pomôcť...Sama nie."

love's comeback

12. ledna 2010 v 15:05 |  Diary.
Chýba mi Jakub. Jeho nádherné oči. A chvíle keď som vždy s rumencom v tvári príjimala všetky jeho darčeky. Ale to je asi tak všetko. Raz, cestou do Trenčína na nákupy sme sa s babami rozprávali..
"Pekný a lovatý" opisovala Kačen jedného miestneho plejboja.
"Kurevsky nebezpečná kombinácia" dodala som.
"...Veď taký bol Kubo." dokončila Kika a ja som trpiteľsky sklopila zrak.
Áno, Bol dokonalý. Ideálny. Pekný, milý, skúsený a s plnou peňaženkou. A napriek tomu to bol dobrý chlapec. "Dobrým" nemyslím svätuškára, dobrým myslím niekoho, kto by babu nikdy len tak neodkopol. Hovorieval. "Spravíš to ty. Rozídeš sa so mnou ako prvá, ver mi..." Nikdy sme sa ale nemali o čom rozprávať. Pohľady do jeho zelených očí a milé slová ktoré mi rozprával mi to všetko čiastočne nahrádzali. Skutočnosť, v akej som si ho vykreslovala, tá bezchybnosť. Tá ma okamžite vytiahla z myšlienok rozchodu. "Ty sprostá, pozri sa čo máš, ty to chceš poslať preč?" A tiež skutočnosť, že som na ňom mohla hodiny ležať a počúvať Nedvědovcov, pretože obidvaja sme sme na nich vyrastali. No nikdy som sa pri ňom neuvoľnila. Nikdy som sa pri ňom neotvorila, bol príliš dokonalý aby som mu ukázala svoje chyby. Možno preto sme sa nikdy nezosúladili. V ničom. Napriek tomu ma neuveriteľne bolelo keď sa mi neozýval, keď bol odmeraný. Ľúbila som ho. Aj on mňa. Viem to. Keď som mu povedala že som ho niekoľkokrát podviedla dlhšie mlčal a potom s lesklými očami vyslovil "Ľúbim ťa" a ja som vedela, že hovorí pravdu. Keď bežal do najbližšieho bankomatu aby za mňa, čiastočne podnapitú, zaplatil pokutu.
Keď so mnou včera prevolal hodiny, po rozchode a po tom čo sa dozvedel že som celý čas mala druhého. Preto ho zajtra pôjdem pozrieť. Objímem ho a nepustím, nech sa už hocikto bude na nás na tej nemocničnej chodbe pozerať. Hocikto.

Kam dál